„Od tej chvíle je smrť súčasťou mojej reality. Najdôležitejšie je byť v tej chvíli zmierený so sebou, so všetkými svojimi chybami, omylmi a pádmi, a zároveň byť zmierený s druhými ľuďmi a nenosiť v sebe nenávisť.“— František Mikloško
📌 V tomto rozhovore sa dozviete:
Najväčšie zlo či najväčšie dobro? Aj takéto otázky vznikali pri fenoméne, akým je smrť. Sme v období, keď si pripomíname svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. A z ríše živých sme jediní, ktorí to robia – spomínajú tých, ktorí už nie sú medzi živými.
Prečo? A čo je vlastne smrť? Čo robí už len jej blízkosť s človekom?
„Považovať ju za najväčšie zlo, hoci nevieme, či náhodou nie je pre človeka najväčším dobrom?“ – tak uvažoval už antický Platón. Seneca o nej hovoril ako o „najvyššej škole slobody“. A Marcus Aurélius ako o „pripomienke pominuteľnosti všetkých mocnárov, cisárov a impérií“.
Sú aj takí, ktorí ju považujú za „najdôležitejší okamih v živote“ – to citujem Silva Krčméryho. A len letmý dotyk s jej hrozbou mení život na obdobie PRED a PO. A tiež mení vzťahy – robí ich vrúcnejšími.
„Od tej chvíle je smrť súčasťou mojej reality“ – túto vetu pred časom vyslovil aj František Mikloško.Smrť – najväčšie zlo či naopak – najväčšie dobro? Kam nás zavedie tento paradox?